Viera vystavená skúške Jn 6, 60-69 Dnešný človek sa nachádza na pokraji záhuby, pretože považuje za pravdu len to, čo dokáže pochopiť rozumom. Je to smutná perspektíva, lebo z mimoriadne bohatej skutočnosti pre človeka sa stáva dostupnou iba tá cesta, ktorá sa zmestí do náprstka jeho rozumu.

Kľúč k pochopeniu tejto drámy je v Evanjeliu, keď Ježiš predpovedá ustanovenie Eucharistie. Pretože vyzvanie k požívaniu Jeho Tela a Krvi poslucháči, v mene logiky, uznali za neuskutočniteľné, zavrhli taktiež i celú náuku Majstra z Nazareta.

Stretnutie s Kristom sa musí uskutočniť najprv v srdci a až potom v rozume. Ježiša si treba zamilovať a táto láska umožní prijať Jeho náuku aj napriek tomu, že pre logiku ľudského rozumu sa toto učenie zdá absurdné. Ak sa však rozum riadi milujúcim srdcom, absurdnosť zaniká a požiadavky Evanjelia sa stávajú uskutočniteľnými. Je to podobne, ako v živote milujúcej matky. Pre dobro dieťaťa dokáže vykonať výnimočné činy. Láska dokáže robiť zázraky.

Kto si zamiluje Krista, s ľahkosťou dokáže splniť všetky požiadavky, ktoré Kristus kladie. Keď rozum spolupracuje s milujúcim srdcom, všimne si logiku lásky, ktorá je najvyššou formou matematiky, tou jedinou, ktorú používa sám Boh.

V Evanjeliu udivuje, že len malé percento poslucháčov bolo autenticky do Ježiša zamilovaných. Zo zástupu viac ako päťtisíc zbožňovateľov, po predpovedi ustanovenia Eucharistie, zostalo pri Kristovi sotva dvanásť ľudí. Najdôležitejšie však je to, že Kristus nie je zaskočený našou slabosťou. Pýta sa apoštolov: „Aj vy chcete odísť?“. Logika lásky neráta so zástupmi. V láske sa počíta s konkrétnym srdcom. Ježišovi stačilo 0,2 percenta Jeho prívržencov, aby z nich urobil základ Cirkvi.

Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“

Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“

Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“

Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

Katechéza o „živom chlebe, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,51) dospela k záveru. Evanjelium teraz popisuje reakciu na túto reč od tých, ktorí boli Ježišom povolaní, nasledovali ho a nechali sa vyučiť Ním, posledným a definitívnym zjavovateľom Boha (porov. Jn 1,18; 6,45).

Reakcia učeníkov má podobu reptania a pohoršenia: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“ (Jn 6,51). V dejinách spásy sa to stalo mnohokrát: skôr či neskôr zaznie Božie slovo, ktoré požaduje príliš veľa. V tejto situácii si už nespomíname na povolanie, ktoré sme dostali od Boha, ani na našu odpoveď naň: je to hodina krízy.

Uprostred tejto krízy Ježiš svoje slová nezjemní. A tak sa teda pýta učeníkov: „Nad tým sa pohoršujete? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“ Týmito slovami Ježiš predpovedá vlastné utrpenie a smrť, svoj ľudsky ponižujúci odchod z tohto sveta k Otcovi. Eucharistia, utrpenie a smrť sú skutočne úzko spojené.

„Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (Jn 6,66) hovorí s tvrdým realizmom Ján a naznačuje vážnu krízu komunity. V tejto chvíli sa Ježiš obráti k Dvanástim slovami, ktoré sú zároveň provokatívne aj oslobodzujúce: „Aj vy chcete odísť?“ a Peter v mene Dvanástich odpovie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,68-69). K vytrvalosti v nasledovaní Ježiša nestačí ideál ani vznešené pohnútky, je však potrebná pevná viera!

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek