Každý kresťan má byť tkáčom bratstva.

Evanjelium na dnešnú nedeľu nám ukazuje Ježiša v konfrontácii s pokrytectvom svojich neprajníkov. Títo mu skladajú mnohé komplimenty – na začiatku -, no potom mu dávajú zákernú otázku, aby ho uviedli do ťažkostí a zdiskreditovali ho pred ľuďmi. Pýtajú sa ho: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (v. 17), t. j. či treba odvádzať dane cisárovi. V tom čase nebola v Palestíne nadvláda Rímskeho impéria veľmi dobre prijímaná – to sa dá pochopiť, lebo Rimania boli okupanti -, aj z dôvodov náboženských. Pre ľud v Palestíne bol kult cisára, zdôrazňovaný i jeho vyobrazením na minciach, urážkou Boha Izraela. Tí, ktorí Ježišovi kladú otázku, sú presvedčení, že ako odpoveď neexistuje iná alternatíva než „áno“ alebo „nie“. Čakali teda, lebo si boli istí, že svojou otázkou zatlačia Ježiša do kúta a on padne do nimi nastraženého osídla.

Ježiš pozná ich zlomyseľnosť a vymaní sa z ich pasce. Žiada ich, aby mu ukázali mincu, tú ktorou sa platia dane, príspevok cisárovi; vezme ju do rúk a pýta sa ich, koho obraz je na nej. Odpovedajú mu, že je to podobizeň cisára, teda imperátora. Ježiš im teda odpovedá: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (v. 21). Svojou odpoveďou sa Ježiš dostáva ďalej za danú polemiku. Ježiš ide vždy ďalej. Na jednej strane uznáva, že treba platiť dane cisárovi – platí to aj pre nás, dane treba platiť -, lebo obraz na minci je cisárov; ale oveľa viac pripomína, že každá bytosť v sebe nosí iný obraz – nosíme ho v srdci, v duši -: obraz Boha; takže voči nemu a iba voči nemu sme dlžníkmi za našu existenciu, za náš život.

V tomto Ježišovom výroku sa nenachádza iba kritérium rozlišovania medzi sférou politickou a náboženskou, ale objavujú sa aj jasné usmernenia pre poslanie veriacich všetkých čias, aj tých našich dnešných. Platiť dane je povinnosť občanov, tak ako aj dodržiavanie spravodlivých zákonov štátu. Zároveň je tiež nevyhnutné priznávať prvenstvo Boha v ľudskom živote a v dejinách, rešpektujúc právo Boha na to, čo mu patrí. Z tohto pochádza poslanie Cirkvi a kresťanov: hovoriť o Bohu a svedčiť o ňom mužom a ženám v každom čase. Každý z nás je sviatosťou krstu povolaný byť aktívne prítomný v spoločnosti, povzbudzovať ju Evanjeliom a životodarnou miazgou Ducha Svätého. Ide o nasadenie sa do toho v pokore a zároveň s odvahou, prinášajúc osobný vklad do budovania civilizácie lásky, kde vládnu spravodlivosť a bratstvo. Najsvätejšia Panna Mária nech všetkým pomáha vyhýbať sa pokrytectvu, a byť poctivými a prínosnými občanmi. Nech nás ako Kristových učeníkov podopiera v poslaní vydávať svedectvo o tom, že Boh je centrom a zmyslom života.

(Zdroj: Inšpirované myšlienkami svätého otca Františka)

Podnety k zamysleniu:

• Postavím sa do Ježišovej prítomnosti a započúvam sa do jeho rozhovoru s učeníkmi farizejov. Ako vnímam rozpor ich srdca s tým, čo hovoria? Čo môže spôsobovať tento rozpor?
•  Život s maskou neprináša pokoj ani do vnútra človeka, ani rozvracia vzťahy. Dokážem byť priamy, autentický, pravdivý voči sebe, voči blížnym?
• Keď sa v modlitbe rozprávam s Otcom, dokážem byť k nemu úprimný? Otcovi záleží na mojej úprimnosti. Prináša slobodu ducha.

• Môžem sa poďakovať Otcovi, že ma pozýva k čistote srdca a poprosiť ho: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce, skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.“ (Ž 139, 23-24) Amen.