Nebuďme hluchí na Božie pozvania.

Dnešné evanjelium nám hovorí o kráľovi, ktorý pripravuje svadobnú hostinu pre svojho syna. 

Je to mocný muž, ale predovšetkým veľkorysý Otec, ktorý pozýva k účasti na jeho radosti. Dobrotu svojho srdca odhaľuje najmä v tom, že nikoho nenúti, ale každého pozýva, aj keď sa týmto spôsobom vystavuje možnosti odmietnutia. Všimnime si: pripravuje hostinu, nezištne ponúka príležitosť na stretnutie a oslavu. To je to, čo nám pripravuje Boh: hostinu, aby sme boli v spoločenstve s ním a medzi sebou navzájom. A my všetci sme pozvaní Bohom. Svadobná hostina si však z našej strany vyžaduje čas a zapojenie sa: vyžaduje si naše „áno“ ísť na pozvanie Pána. On nás pozýva, ale necháva nám slobodu.

Takýto druh vzťahu nám ponúka Otec: pozýva nás, aby sme boli s ním, a ponecháva nám možnosť prijať alebo neprijať jeho pozvanie. Neponúka nám vzťah podriadenosti, ale vzťah otcovstva a synovstva, ktorý je nevyhnutne podmienený naším slobodným súhlasom. Boh veľmi rešpektuje našu slobodu.

Svätý Augustín v tejto súvislosti používa veľmi krásny výraz, keď hovorí: „Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, ťa nemôže spasiť bez teba“ (Sermo CLXIX, 13). A určite nie preto, že by na to nemal schopnosti – Boh je všemohúci! – ale preto, že keďže je láska, maximálne rešpektuje našu slobodu. Boh sa ponúka, nikdy sa nevnucuje.

Tak sa vraciame k podobenstvu, v texte sa píše: „kráľ poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu, ale oni nechceli prísť“. Tu sa odohráva dráma príbehu: slovo „nie“, je adresované Bohu. Prečo však ľudia odmietajú jeho pozvanie? Bolo to snáď nepríjemné pozvanie? To nie, a predsa – hovorí evanjelium – „oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom“. Nezáleží im na tom, lebo myslia na svoje vlastné záležitosti. A ten kráľ, ktorý je otcom, Boh, čo robí? Nevzdáva sa, naďalej pozýva, ba rozširuje pozvanie, až kým medzi chudobnými nenájde tých, ktorí ho prijmú.

Spomedzi nich, ktorí vedia, že nemajú toho veľa, prichádzajú mnohí, až naplnia sálu.

Koľkokrát nedbáme na Božie pozvanie, pretože sme zameraní na svoje vlastné záležitosti! Často bojujeme o vlastný voľný čas, ale dnes nás Ježiš pozýva, aby sme si našli čas, ktorý nás oslobodzuje: čas, ktorý venujeme Bohu, ktorý odľahčuje a uzdravuje naše srdce, ktorý v nás posilňuje pokoj, dôveru a radosť, ktorý nás zachraňuje pred zlom, osamelosťou a stratou zmyslu. Stojí to za to, pretože je krásne byť s Pánom, vytvoriť mu priestor.

Kde? Pri svätej omši, pri počúvaní Božieho slova, v spoločenstve, v modlitbe a tiež v charitatívnej činnosti, pretože tým, že človek pomáha slabým alebo chudobným, robí spoločnosť osamelým, počúva tých, ktorí prosia o pozornosť, utešuje trpiacich, je s Pánom, ktorý je prítomný v tých, ktorí sú v núdzi. Mnohí si však myslia, že tieto veci sú „stratou času“, a tak sa uzatvárajú do svojho súkromného sveta a to je smutné. A to vytvára smútok. Koľko je smutných sŕdc! Pre toto, pretože sú zatvorené.

Panna Mária, ktorá svojím ,áno‘ dala priestor Bohu, nech nám pomáha, aby sme neboli hluchí na jeho pozvania.

(Zdroj: Inšpirované myšlienkami svätého otca Františka)

Podnety k zamysleniu:

Ako odpovedám na Božie pozvania? Aký priestor dávam Bohu vo svojich dňoch? Denne nájdem hostinu pripravenú. Mám pozvanie prísť. Ježiš – Ženích je pripravený.

„Ale oni na to nedbali…“. A pritom aké je krásne byť s Pánom. „Kráľ vošiel pozrieť si hostí..“. Priviniem sa k Nemu a odprosím ho za ľahostajnosť a nedbanlivosť voči pozvaniam, ktoré mi dennodenne dáva.

Závisí kvalita môjho života od mojich záležitostí a voľného času, alebo od mojej lásky k Pánovi a k bratom a sestrám, najmä k tým, ktorí to najviac potrebujú?

Ježiš hovorí o veľkej túžbe Boha Otca, ktorý ma čaká vo večnom kráľovstve. Túži, aby som mal účasť na svadobnej hostine jeho najdrahšieho Syna. Verím v Boha, ktorý túži po mne?

Predstavím si Boha Otca, ktorý prichádza ku mne a osobne ma pozýva k sebe. Hovorí mi, že všetko je už pripravené. Pozýva ma, aby som prišiel na Synovu svadobnú hostinu.

Môžem sa poďakovať Otcovi, že ma neúnavne pozýva na svadobnú hostinu. Môžem mu povedať aj o mojej túžbe po účasti na večnej hostine spolu s ním. „Otec, veľmi sa túžim spolu s tebou radovať na kráľovskej svadbe, ktorá nebude mať konca. Ďakujem ti za pozvanie. S radosťou ho prijímam. Amen.“