V dnešnej evanjeliovej stati (porov. Mt 20,1-16) je vyrozprávané podobenstvo o robotníkoch povolaných majiteľom vinice na dennú prácu. Týmto rozprávaním nám Ježiš ukazuje prekvapivý spôsob Božieho konania, vyjadrený postojmi majiteľa vinice vo dvoch situáciách: povolávania a odmeňovania.

Ponajprv povolanie. Hospodár vinice päťkrát vychádza na námestie a povoláva pracovať pre neho: o šiestej, o deviatej, o dvanástej, o tretej a o piatej popoludní. Je dojemné vidieť ako tento hospodár vychádza opakovane na námestie, aby hľadal robotníkov do svojej vinice. Tento hospodár predstavuje Boha, ktorý volá všetkých a volá ustavične, v akúkoľvek hodinu. Boh tak koná aj dnes: naďalej povoláva kohokoľvek, v akúkoľvek hodinu, s pozvaním pracovať v jeho Kráľovstve. Toto je Boží štýl, ktorý sme my povolaní si osvojiť a napodobňovať. Boh nie je uzavretý vo svojom svete, ale „vychádza von“: Boh stále vychádza von, aby nás hľadal; Boh nie je uzavretý, ale vychádza von. Vychádza, aby neustále vyhľadával ľudí, pretože chce, aby nikto nebol vylúčený z jeho plánu lásky.

Aj naše spoločenstvá sú povolané vychádzať von spoza tých rôznych druhov „hraníc“, ktoré môžu existovať, aby všetkým ponúkali slovo spásy, ktoré priniesol Ježiš. Ide o otvorenie sa horizontom života, ktoré by ponúkali nádej tým, ktorí zotrvávajú na existenciálnych perifériách a ešte nezakúsili, alebo už stratili, silu a svetlo zo stretnutia s Kristom. Cirkev má byť ako Boh: má stále vychádzať von; keď Cirkev nevychádza, ochorie na mnohé neduhy, ktoré máme v Cirkvi. A prečo existujú tieto choroby v Cirkvi? Lebo nevychádza von. Je pravda, že ak niekto vyjde von, podstupuje riziko nehody. Je ale vždy lepšie mať Cirkev s nehodami pri vychádzaní von, pri ohlasovaní Evanjelia, než Cirkev chorú z uzavretia sa. Boh vychádza von stále, lebo je Otcom, lebo miluje. Cirkev má robiť to isté: stále vychádzať von.

Druhým hospodárovým postojom, ktorý predstavuje postoj Boha, je jeho spôsob odmeňovania robotníkov. Ako platí Boh? Hospodár sa zjednal na „denári“ (v. 2) s prvými robotníkmi prijatými ráno. Tým, ktorí sa pripojili po nich, však hovorí: „dám vám, čo bude spravodlivé“ (v. 4). Na konci dňa majiteľ vinice nariaďuje dať všetkým rovnakú výplatu, teda denár. Tí, ktorí pracovali už od rána, sú rozhorčení a šomrú na hospodára; ten ale trvá na svojom: chce dať maximálnu odmenu všetkým, aj tým, ktorí prišli ako poslední (v. 8-15). Boh vždy vypláca maximum: nezostáva pri polovičnom plate. Vypláca všetko.

A rozumie sa, že tu Ježiš nehovorí o práci a spravodlivej mzde, čo je iný problém, ale o Božom kráľovstve a dobrote nebeského Otca, ktorý neustále vychádza von povolávať, a vypláca maximum všetkým.

Takto sa teda správa Boh: nehľadí na čas a na výsledky, ale na ochotu, pozerá na veľkodušnosť, s akou sa vkladáme do jeho služby. Jeho konanie je viac ako spravodlivé, pretože prekračuje spravodlivosť a prejavuje sa v milosti. Všetko je milosť. Naša spása je milosť. Naša svätosť je milosť. Keď nás Boh zahŕňa milosťou, obdarúva nás viac než koľko si zasluhujeme. A tak ten, kto argumentuje ľudskou logikou, teda logikou zásluh nadobudnutých vlastnou zdatnosťou, z prvého miesta sa ocitá na tom poslednom. „Veď som toľko pracoval, koľko som toho pre Cirkev urobil, toľko som pomáhal, a platia ma tak isto ako tohto, čo prišiel ako posledný.“ Rozpomeňme sa, kto bol prvým svätcom kanonizovaným v Cirkvi: kajúci lotor. „Uchmatol“ nebo v poslednom momente svojho života: toto znamená milosť, takýto je Boh. Aj voči všetkým nám. A naopak ten, kto chce stále myslieť na vlastné zásluhy, stroskotá; kto sa ale s pokorou zverí Otcovmu milosrdenstvu, z posledného – tak ako kajúci lotor – sa stáva prvým (porov. v. 16).

Presvätá Panna Mária nech nám pomáha každý deň zažívať radosť a údiv z toho, že sme povolaní Bohom pracovať pre neho, na jeho poli, ktorým je svet, v jeho vinici, ktorou je Cirkev. A tiež z toho, že jedinou odmenou nám je jeho láska, priateľstvo s Ježišom.

(Inšpirované myšlienkami sv. o. Františka, z 20.9.2020)