Je možné, že tam, kde pôsobí Duch Svätý a budujú sa úprimné hlboké vzťahy, môžu nastať vzťahové problémy a konflikty medzi členmi spoločenstva. Povzbudzujeme vás v tomto čase k modlitbe jeden za druhého, k trpezlivosti a k pokore. V spoločenstve nie sú prioritou hlboké priateľstvá medzi členmi. V spoločenstve rastieme predovšetkým spoločne na duchovnej úrovni. Učíme sa prijímať a milovať jeden druhého. Nie je zlé, keď máme v spoločenstve aj „Goliáša“, ktorý nás učí sebaovládaniu. Je to príležitosť na rast v čnostiach.

„Ak vytrváte, zachováte si život.“Lk 21,19

Ak je to nevyhnutné a konflikt stále pretrváva, odporúčame komunikovať to s vedúcim skupinky/animátorom, pokúsiť sa konflikt riešiť spolu s ním, prípadne si dohodnúť osobný rozhovor s „Goliášom“ alebo aj rozhovor v prítomnosti animátora a pokúsiť sa ťažkosť pomenovať, a porozprávať sa o nej, nastaviť spoločne najbližšie kroky, ktoré by mohli pomôcť konflikt zmierniť, či odstrániť. Ak žiadne z týchto možností nepomohli a vnútorné napätie stále pretrváva, riešením je aj zo spoločenstva odísť.

V spoločenstve je dôležité skupinové cítenie — teda jednota spoločenstva v myslení aj v skutkoch, na základe spoločných princípov. Skupinové cítenie znamená aj, že veríme človekovi, ktorý má nad nami autoritu (či už je to kňaz alebo animátor spoločenstva), a máme vôľu poslúchať ho ako duchovnú autoritu. Ide o dôveru Bohu, ktorý túto autoritu nad nami ustanovil.

Svätý Otec František hovorí: „Koľko je vojen uprostred Božieho ľudu a v rozličných spoločenstvách. Kresťanov všetkých spoločenstiev chcem požiadať, aby vydávali príťažlivé a žiarivé svedectvo o bratskom spoločenstve. Aby všetci mohli obdivovať, ako sa staráte jedni o druhých, ako sa navzájom povzbudzujete a ako sa sprevádzate:“

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Jn 13,35

„Práve o toto Ježiš intenzívnou modlitbou prosil Otca: ‚aby všetci boli jedno… v nás… aby svet uveril’“ (Jn 17,21)

„Dávajme pozor na pokušenie závisti! Sme na tej istej lodi a smerujeme k tomu istému prístavu! Poprosme o milosť, aby sme sa vedeli tešiť z ovocia druhých, ktoré patrí všetkým.“^[1]

Niekedy vidíme spoločenstvá, v ktorých sa vzmáha duch a láska, rastú v moci Ducha i v počte členov – a potom náhle odumierajú a strácajú sa. Prečo?

Príčinou je ľudská krehkosť, ľudská slabosť. To, že sme ľudia a naše možnosti lásky sú obmedzené. Boh dokáže milovať každého človeka nekonečnou intenzitou tak, ako keby ten človek bol jediný na svete – presne tak, ako miluje svojho jediného syna Ježiša. Ľudia to nedokážu. Nedokážeme vytvárať skutočne hlboké vzťahy s neobmedzeným množstvom ľudí. Sám Ježiš vytvoril úzke vzťahy lásky iba s úzkym spoločenstvom dvanástich apoštolov a ani tam to nebolo rovnaké: jestvoval ešte užší kruh lásky, v ktorom boli iba traja apoštoli: Peter, Jakub a Ján. Ani Ježiš – ako človek – nedokázal žiť intenzívny vzťah lásky a jej zdieľanie s celou masou zástupov, ktoré ho nasledovali.^[2] Aj preto prvotná Cirkev, čerstvo založená apoštolmi, nebudovala obrovské chrámy pre stovky a tisícky ľudí. Žila v malých skupinkách a schádzala sa po domoch (Sk 2,46b) – v malých izbičkách, kde sa zmestilo práve tých niekoľko ľudí. Tieto malé spoločenstvá – právom nazvané slovom cirkev (porov. Rim 16,3-5.14.15.23; 1 Kor 16,19) – sa tak spolu modlili, spolu žili svoju vieru, ba spoločne slávili aj Eucharistiu!^[3]

Rozdiely medzi osobami a spoločenstvami sú niekedy nepríjemné, ale Duch Svätý, ktorý vyvoláva rozdielnosť, dokáže zo všetkého vyťažiť niečo dobré a premeniť rozdielnosť na evanjelizačný dynamizmus, ktorý priťahuje. Rozdielnosť však musí počítať s pomocou Ducha Svätého; iba On totiž dokáže zároveň vyvolať rozdielnosť, pluralitu i mnohorakosť a všetko priviesť k jednote. Naopak, ak po rozdielnosti túžime, ale sa uzatvárame do svojich osobitostí a exkluzívností, vyvolávame iba rozdelenie; na druhej strane keď my sami chceme tvoriť jednotu prostredníctvom vlastných ľudských plánov, skončíme pri vnucovaní uniformity a typového schvaľovania.^[4]

Svätý Otec František s veľkým pochopením vníma ľudské slabosti: „Poprosme Pána, aby nám pomohol pochopiť zákon lásky. Aká výborná vec je mať tento zákon! Ako nám dobre padne, keď sa navzájom nadovšetko milujeme! Áno, nadovšetko! Každému z nás je adresované napomenutie sv. Pavla: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21). A ešte ďalšie: „Neúnavne konajme dobro“ (Gal 6,9). Všetci máme svoje sympatie i antipatie a možno práve v tomto okamihu sa na niekoho hneváme. Aspoň toto však povedzme Pánovi: „Pane, som nahnevaný na tohto alebo na tamtú. Prosím ťa za neho a za ňu.“ Modliť sa za tú osobu, na ktorú sa hneváme, je pekným prvým krokom smerujúcim k láske a je to skutok evanjelizácie. Spravme to dnes! Nenechajme si ukradnúť ideál bratskej lásky!“^[5] A bez toho, aby sme chceli byť nadradení nad druhých, práve naopak, pokladajúc „druhého za vyššieho“ (Flp 2,3). Pánovi apoštoli boli naozaj „milí všetkému ľudu“ (Sk 2,47; porov. 4,21.33; 5,13). Je jasné, že Ježiš Kristus z nás nechce mať princov, ktorí sa na druhých pozerajú s pohŕdaním, ale mužov a ženy z ľudu.^[6]

Spoločenstvo hlásajúce evanjelium vždy dáva pozor na ovocie, pretože Pán chce, aby bolo plodné. Stará sa o zrno a nestráca pokoj pre kúkoľ. Keď rozsievač vidí vzrastať kúkoľ uprostred pšenice, nereaguje lamentovaním ani panikárením. Nájde spôsob, ako Slovo vložiť do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života – aj keď sa môžu zdať len čiastočné alebo nedokonalé. Učeník vie ponúknuť celý svoj život až po obetu mučeníctva – ako svedectvo o Ježišovi Kristovi, ale jeho cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale skôr to, aby Slovo bolo prijaté a ukázalo svoju oslobodzujúcu a obnovujúcu silu. Napokon radostné spoločenstvo, ktoré hlása evanjelium, vie aj „oslavovať“. Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok dopredu.^[7]

Evangelii Gaudium 24

[1] Porov. Evangelii Gaudium 99

[2] inky.sk

[3] inky.sk

[4] Evangelii Gaudium 131

[5] Evangelii Gaudium 101

[6] Evangelii Gaudium 271

[7] Evangelii Gaudium 24