Krista Kráľa B

 

Kto komu slúži

 

Existujú dva prístupy k náboženskému životu. V prvom si človek myslí, že Boh mu musí slúžiť. Vždy, keď naráža na ťažkosti, ako je utrpenie, starosti, nedorozumenia, uteká k Bohu, aby mu tieto prekážky odstránil. Predsa On môže všetko, On je na to, aby pomáhal, a pomáhať podľa človeka nie je nič iné, ako uľahčovať život.

Aj napriek zdaniu ľudí tohto typu je veľmi mnoho. Chápu Boha ako inštitúciu na zabezpečenie, ako hasičov, ktorí sú pripravení pomáhať pri každom poplachu, ako pohotovosť, ktorej povinnosťou je ošetriť každý ranený prst. Je jasnou vecou, že takýto prístup k Bohu na ich volanie nezodpovedá a neodstraňuje prekážky z ich cesty. „Modlil som sa, prosil som, a On mlčal. Už Ho viac o nič nepoprosím“. To sú časté výčitky Bohu, že neslúžil človeku.

Boh vôbec nechce okamžite reagovať na každý krik človeka a vôbec nechce odstraňovať prekážky z cesty nášho života. Uľahčovať život človeku nie je Jeho úlohou. Nemôže dovoliť, aby Ho človek obmedzoval na úlohu sluhu. Keby s tým súhlasil, spôsobil by človeku veľkú krivdu. Slávnosť Krista Kráľa  jasnejšie ako iné nám hovorí o evanjeliovom prístupe k Bohu. On nie je našim sluhom, ale my sme Jeho sluhami. My Ho nemáme vyzývať a ukazovať Mu, čo má robiť, ale On nás má vyzývať a prikazovať vykonanie úloh. On je Kráľom, Pánom, my sme Jeho sluhovia.

V tejto situácii sa stáva jasné, že On nie je na odstraňovanie prekážok, ktoré sa objavujú na ceste nášho života, ale vlastne na to, aby tie prekážky staval. On totiž chápe prekážky ako úlohy, ktoré treba vykonať, pričom ráta s našou zrelosťou, ktorá sa prejavuje v umení prekonávania týchto prekážok. Avšak, potrebná je Jeho pomoc, potrebná je i naša modlitba, ale nie na odstránenie prekážok, iba na ich prekonanie, nie na uľahčenie života, ale na víťazstvo.

Na tomto základe vzniká otázka, ktorá sa týka slobody. Keď som sluhom Krista a musím robiť všetko, čo On žiada, tak nie som slobodný. Podriadenie sa vyššej moci je obmedzením slobody. Takéto chápanie je správne, ale iba vtedy, keď je vládca malý. Je násilie, ktoré obmedzuje slobodu. Napríklad totalitné systémy zo svojej podstaty vylučujú možnosť opozície, a teda obmedzujú slobodu. Pretože nemajú dostatočne veľkú autoritu, musia ju dokazovať silou. Keďže sa boja opozície, obmedzujú slobodu človeka.

Ježiš, aby mal autoritu, nepotrebuje používať silu. On je svätý. Stačí, ak zjaví svoju lásku, svätosť, dobrotu, spravodlivosť, aby Ho ľudia uznali. Preto dobrovoľné prihlásenie sa do služby takéhoto Vládcu je jedinou zárukou našej slobody. Vládca je taký veľký, že sa nemusí obávať dokonca ani toho, že zneužijeme slobodu. Ak tak urobíme, poškodíme sebe, a nie Jemu. Keď zohýbame kolená pred Kristom, našim Kráľom, dajme sa Mu dobrovoľne k dispozícii. To je jediná služba hodná človeka.

 

Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“

Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“

Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“

Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“

 

Liturgický rok sa uzatvára oslavou kráľovského majestátu Pána Ježiša Krista, ktorý vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia a dostal od Otca „všetku moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18). On je „Alfa i Omega, Prvý a Posledný“ (Zjv 21, 6; porov 1, 8; 22, 13), ktorý „príde v sláve a jeho kráľovstvu nebude konca“, ako vyznávame vo vyznaní viery. V čom ale spočíva Kristova „vznešenosť“? Odpoveď evanjelia nám prináša úryvok, ktorému dnes načúvame.

Jánove pašie (porov. Jn 18, 1 – 19, 37) rozprávajú, že Ježiša vypočuli židovské náboženské autority a potom bol odvedený do vládnej budovy, kde začal rímsky proces. Pilát mu hneď položil otázku, ktorá ho pálila ako reprezentanta politickej moci: „Ty si židovský kráľ?“ Pravdepodobne totiž poznal židovské nádeje na príchod kráľa, ktorý by mocou oslobodil Izrael od rímskej nadvlády; v Ježišovej dobe zostali z očakávania Kráľa Mesiáša prisľúbeného Bohom k nastoleniu kráľovstva pokoja a spravodlivosti (porov. Iz 11, 1 – 9) práve také predstavy... Teraz Natanael označil Ježiša za „kráľa Izraela“ (Jn 1, 49), rovnako ako zástup, ktorý mu prevolával na slávu pri jeho vstupe do Jeruzalema (Jn 12, 13). Ježiš ale nechcel byť považovaný za politického kráľa a utekal pred svetskou logikou moci. To bol dôvod, prečo po rozmnožení chleba odišiel: „Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám“ (Jn 6, 15) Napriek tomu apoštoli krátko po Ježišovej pohoršujúcej smrti na kríži majú odvahu spýtať sa: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ (Sk 1, 6)...

Paradoxne je to spútaný Ježiš, kto sa pýta Piláta, svojho sudcu: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ A tvárou v tvár jeho váhaniu energicky potvrdzuje: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Ježišova vznešenosť pochádza len od Boha, je to vznešenosť toho, kto „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 45). Ježiš takto odstraňuje priestor pre akékoľvek nedorozumenie: jeho kráľovská dôstojnosť nemôže byť chápaná ako moc pozemského poriadku: Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta“, upresňuje, „moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ ako sa o to pokúsil Peter, keď odťal ucho veľkňazovmu sluhovi (porov. Jn 18, 10)... Stále neistejší Pilát (porov. Jn 19, 18) sa Ježiša spýta: „Tak predsa si kráľ?“ Až v tejto chvíli blízkosti svojho odsúdenia na smrť môže Ježiš potvrdiť: „Sám hovoríš, že som kráľ“!  Práve až na kríži sa raz navždy zjaví Ježišova kráľovská dôstojnosť, keď bude nad jeho hlavu umiestený trojjazyčný nápis: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“ (Jn 19, 20)...

Potom Ježiš dodáva: Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“. A na to sa Pilát pýta: „Čo je pravda? (Jn 18, 38). Ježiš však neodpovie slovami, pretože už to urobil svojim životom, a robí to predovšetkým v túto chvíľu skrze slobodu a lásku, cez ktorú prežíva svoje nespravodlivé utrpenie. Krátko potom, keď Pilát vyviedol Ježiša von, musel prehlásiť, bez toho, aby si naplno uvedomoval zmysel svojich slov: „Hľa, človek“ (jn 19, 5), človek par excellence, človek, ako ho Boh zamýšľal a stvoril, človek schopný milovať „až do konca“ (Jn 13, 1). Ježišova kráľovská dôstojnosť je teda „iná“ a je naplno odhalená len v utrpení a smrti na kríži. Je to sláva toho, kto miluje a dáva život za bratov; v tomto zmysle je „vládca nad kráľmi zeme“ (Zjv 1, 5), „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 17, 14; 19, 16).

Na základe tejto epizódy chápeme, že v kresťanstve nie je pravda abstraktným pojmom, ale zjavenie Božieho plánu spásy v Ježišovom diele. Jednoducho povedané: pravda je osoba, Ježiš Kristus (porov. Jn 14, 6)! Ten Ježiš, ktorý žil ako „človek pre druhých“ (D. Bonhoeffer) a celým svojim životom nás učil, že vďaka láske je možné dúfať v to, že smrť nemá posledné slovo. Preto ho Otec povolal z mŕtvych a vzkriesil ho, aby ukázal raz navždy, že tam, kde je život strávený láskou, víťazí táto láska nad smrťou; aby ukázal večný život očakávajúci všetkých ľudí v Kráľovstve, v Ježišovi Kristovi „prvorodenému medzi vzkriesenými z mŕtvych“ (Kol 1, 18).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: